Prvý psík

Ježiško síce dlho „nechápal“…

Ježiško síce dlho „nechápal“, čo chcem, no svoj sen som si napokon splnila sama. Môjho prvého psíka som si domov priniesla, keď som mala približne štrnásť rokov. Samozrejme, rodičia boli najskôr poriadne prekvapení, no veľmi rýchlo pochopili, že Anet (meno psíka)  je už súčasťou našej rodiny a nikto mi ju nevezme. A tak sa začalo moje celoživotné spojenie so psami.

Celý život ma to prirodzene ťahalo ku psom, no popri práci a rýchlom tempe života som sa tejto vášni dlhý čas nevedela venovať naplno. Ako však človek dozrieva, menia sa aj priority. Prišiel moment, keď som si uvedomila, že je čas urobiť rozhodnutie, ktoré bude naozaj moje.

Zlom nastal v období, keď môj posledný psík odišiel „do psieho nebíčka“. Prirodzene som sa začala obzerať po ďalšej chlpatej láske… a práve vtedy sa stala tá osudová „náhoda“, ktorá zmenila všetko. Na jednej z prechádzok som prvýkrát stretla plemeno Australian Labradoodle – dovtedy pre mňa úplne neznáme. Bola to láska na prvý pohľad. Začala som sa o toto plemeno intenzívne zaujímať, študovať a zisťovať si o ňom čo najviac.

Fascinovalo ma, aké je to vyrovnané, rodinne orientované plemeno, aké je variabilné veľkosťami aj farbami a prečo ho vyhľadáva čoraz viac rodín. Veľkým bonusom je aj jeho hypoalergénna srsť, vďaka ktorej je vhodné aj pre rodiny s alergikmi.

Najprv si ku mne domov našla cestu moja prvá fenka – úplne bez plánov na chov. No ako sa hovorí, človek mieni a život mení. Postupne do seba všetko začalo zapadať ako puzzle a ja som čoraz silnejšie cítila, že tento príbeh má pokračovanie.

A tak vzniklo rozhodnutie, ktoré som v srdci nosila už dávno:

Áno – môj sen sa stane skutočnosťou. Moja práca bude mojou vášňou.